V rámci zodpovedného podnikania, ktorého súčasťou je podpora našich kolegov v ich voľnočasových aktivitách sa v našom internom hlasovaní opäť umiestnilo občianske združenie Voltiland na prvom mieste. Krátky rozhovor s kolegyňou, SAP konzultantkou Slávkou nás uvedie trošku do tajov náročného športu akým voltíž určite je.
Odkedy sa venuješ s manželom voltíži? Jazdila si niekedy aj Ty sama?
To už bolo dávno, ale ešte si spomínam 🙂 . Mala som 11 rokov, keď som sa voltíži začala venovať. Vždy ma veľmi lákali kone a v tomto krásnom športe som sa našla. Manžel prišiel do môjho materského klubu 3 roky po mne. Máme teda obaja za sebou roky spoločného cvičenia a trénovania. Musím však prezradiť, že zo začiatku sme k sebe blízko nemali. Úraz zabezpečil, že moja aktívna športová kariéra reprezentanta skončila skôr, ako som chcela. Mala som 17, no na šport som nezanevrela a odvtedy som sa venovala trénovaniu, práci s deťmi a príprave voltížnych koní pod sedlom v klube v Košiciach. Manžel bol ako voltižér úspešnejší, bol niekoľko násobný majster SR, získal štvrté miesto na ME a šieste miesto na MS. Po štúdiách sme obaja strávili nejaký čas pri koňoch vo viacerých krajinách a v trénovaní pokračujeme dodnes. A keďže sú pre mňa kone tak trochu závislosťou a najobľúbenejším relaxom, keď sa mi podarí ukradnúť si chvíľku pre seba, sadnem si do sedla a s chuťou si pojazdím aj teraz.
Kedy vznikol nápad založiť občianske združenie Voltiland a čo Ťa k tomu viedlo?
Nejak to priniesol život. Keďže kone sú naozaj našou spoločnou láskou, vždy sme s manželom snívali o vlastnom koni, vlastnej farme, klube… Potrebovali sme na to celé ale asi dozrieť. A keď deti trochu podrástli, nabrali sme odvahu a kúpili nášho prvého koníka Tea. Potom to nejak nabralo spád. Prišli prví záujemcovia o cvičenie, s nimi aj ambícia pretekať. Prvý rok sme súťažili pod hlavičkou iného klubu. Po sezóne sme sa ale rozhodli založiť si náš VOLTILAND a vyskúšať si to celé naplno.
Koľkým deťom sa v klube venujete? Je pri voltíži nejaké vekové obmedzenie?
Registrovaných aktívnych voltižérov máme 8. To sú deti, ktoré aj pretekajú. Venujeme sa ale podstatne väčšiemu počtu detí a mládeži. Keďže robíme aj cvičenia pre drobcov už od 3 rokov, ktorý ešte pretekať nemôžu, alebo nechcú, taktiež učíme jazdiť klasicky v sedle. Voltíž v pravidlách nemá vekové obmedzenia. Ale moja skúsenosť je, že deti by mali mať aspoň 5 – 6 rokov. Preto robíme individuálne cvičenia s mladšími, kde sa dieťaťu individuálne venujeme. Skupinový tréning si už vyžaduje nejakú disciplínu, schopnosť sústrediť sa a spolupracovať.
Vedieš k voltížnemu jazdeniu aj svoje deti?
Musím sa priznať, že som vždy tvrdila, že moje deti voltíž robiť nebudú. Keďže som vedela, aký náročný šport to je. Ale keď sme začali spolu s manželom na tom našom Teovi trénovať, nedostali na výber. Obaja sme šli ku koňom, tak museli aj oni. V podstate nám pomáhali koňa na voltíž privyknúť. Našťastie ich šport zatiaľ baví a darí sa im. Keď podrastú a rozhodnú sa pre niečo iné, nechám ich ísť vlastnou cestou. Som ale presvedčená, že šport je pre vývoj dieťaťa veľmi dôležitý, preto sa snažím ich k aktívnemu športovaniu viesť.
Čo by si odkázala rodičom, ktorým sa páči tento krásny no nebezpečný šport? Aké sú na Slovensku možnosti?
Každý rodič sa bojí. Bojím sa aj ja. Ale dieťa si môže ublížiť aj doma, pádom z gauča. Spomínam si, ako si moja kamarátka v detstve zlomila palec na nohe, keď zakopla o perinu… Ak váš syn či dcéra doma bzučia o koňoch, doprajte im ich. Nedáte mu iba šport, dáte mu štvornohého priateľa, dáte mu kopec úžasných zážitkov, možnosť prekonávať samého seba, možnosť naučiť sa zodpovednosti za živú bytosť. A možno celoživotnú vášeň ako je to v mojom prípade. Treba aj povedať, že voltíž je ideálny začiatok aj pre budúcich jazdcov, keďže sa dieťa pri voltíži učí okrem iného aj rovnováhe, dôvere, pohotovosti, v sedle sa mu potom darí lepšie. Na Slovensku je aktuálne asi 9 registrovaných klubov. Väčšia časť na západe. napríklad v Šali, Ivanke pri Dunaji, Bratislave, Trnovci nad Váhom, stačí si len vybrať.
Čo pre Teba znamená práca s deťmi? Je to istým spôsobom relax?
Je to pre mňa naozaj relax. Pri tréningoch vypnem hlavu, chvíľu nemusím riešiť prácu, povinnosti, som prítomná a užívam si tie momenty. Deti sú fakt skvelé v tom, ako dokážu človeku vrátiť energiu, ktorú do práce s nimi vkladá. Ich pokroky a osobné úspechy sú tak trochu aj moje a vieme sa spolu tešiť. Prácou s deťmi sa tak trochu snažím vrátiť, čo mi bolo dopriate. Všetky tie zážitky, ktoré som nazbierala vďaka voltíži, by som rada podala ďalej.
Ako vnímaš podporu od gd-Teamu? Prekvapilo Ťa ako kolegovia hlasovali a že si sa opäť umiestnila na 1 mieste?
Som neskutočne vďačná našej spoločnosti za podporu. Keďže sme malé a mladé občianske združenie, len veľmi ťažko nachádzame podporu a v podstate si všetko financujeme sami. O to viac si vážim podporu gd-Teamu. Pre nás je naozaj každé euro veľkou pomocou. A keďže aktuálne usilovne pracujeme na budovaní vlastného areálu, ktorý budujeme v podstate na „zelenej lúke“, prišla výhra veľmi vhod. Za to patrí veľká vďaka všetkým kolegom, ktorý za nás zahlasovali. Ani som nedúfala, že nám opäť vyjadria priazeň v tak hojnom počte, bola som úprimne potešená a prekvapená. Aj takáto „morálna“ podpora je pre mňa veľkým povzbudením a dodá silu pokračovať, keď sa toho nakopí príliš veľa. Snáď takto spolu robíme svet trochu lepším.
Ďakujem pekne
/ 
